Japonsko nie je normálna krajina. Všetko, čo pochádza z východoázijského súostrovia znamená pre Európana väčšiu či menšiu dávku zvláštnosti – a BORIS nie sú výnimkou. Extrémne ťažko zaškatuľkovateľná trojica v rámci spleti položiek svojej diskografie nepredvídateľne lieta od extrému do extrému. Vodítkom je údajne to, či je názov kapely na obale vysádzaný kapitálkami alebo malými písmenami. Ružový album na titulke nesie nápis „BORIS“. Podľa spomínaného pravidla by teda malo ísť o „pesničkovú“ dosku – tie od „boris“ sú poväčšine ťažko stráviteľnými hlukovými experimentami.

Severoamerická verzia „Pink“ je novým obalom (z dielne Stephena O´Malleyho) vybavené vydanie japonského vinylu, vylisovaného ešte v minulom roku. Úvodná „Farewell“ evokuje JESU: prepletenec zväzbených, ale „nežných“ gitár podkresľuje exaltovaný spev. Po sedem a pol minútach ho razantne utne špinavý punk´n´roll. Titulná skladba definuje tvár celého diela, ktorú okrem prvej a poslednej stopy (končiacej konštatným, do ticha konvergujúcim drone väzbením) narušujú len sporadické „iné“ vsuvky. Prevažná väčšina piesní je fúziou punku, retro hardrockových postupov a naliehavého spevu v japončine (BORIS po anglicky údajne takmer vôbec nevedia) v omáčke špinavého a neučesaného zvuku, ktorý však nepôsobí amatérsky – práve naopak, je rafinovaným trademarkom celého albumu. Modernú inkarnáciu použitia zosilňovača a efektu ako plnohodnotného nástroja totiž s obligátnym rešpektom k EARTH spoluvytvárali práve BORIS (názov pochádza od ďalších idolov MELVINS a ich rovnomennej skladby), takže na aktuálnej trendovej vlne surfujú presvedčivo a po zásluhe.

Až na spomenutú dvojicu „Farewell“ a záveru „Just Abondoned My-Self“ (plus doprostred disku umiestnených, oddychových „Blackout“, drone-hippie mantry „Afterburner“ a krehkej inštrumentálky „My Machine“) sa „Pink“ valí ako preplnený šinkanzen po trati dedinskej lokálky, zúfalo vŕzgajúci v každej zatáčke – všetko ide naplno, rovno po hlave do červených čísel ďaleko za povolenými normami. Žiadne extra vychytávky nie sú nachystané v samotnej kostre skladieb: no kým v Anglicku by ich dnes zahrali na cinkavých gitarách chlapci ako vystrihnutí zo 70s, v Japonsku BORIS vytočia všetky možné gombíky na maximum, dosahujúc efekt drogami indukovaného zbystrenia zmyslov. To, že keď sa rapídne míňajú noty a melódie, treba hľadať pokrok v zvuku, si v krajine, ktorá technologickému progresu vládne, uvedomujú viac než dobre. Miestami je tento nával kombinácie hluku, protivného kriku, vytiahnutých bicích a väzbiacich, nezriedka sólujúcich gitár neskutočne protivný, no chtiac-nechtiac provokuje ďalší a ďalší posluch. A (doslovné) hity z tej masy vyskakujú samé.

BORIS na „Pink“ v podstate nepredvádzajú nič, čo by tu ešte nebolo. Stopercentné nasadenie, uletený obal (jeho súčasťou sú tri aršíky, ktoré „fajnšmekrom“ pomôžu pri konzumácii LSD) len dopĺňajú sonické peklo, ktoré sa stáva zaujímavým, akonáhle si okrem otázky „Čo?“, položíte aj tú, ktorá znie: „Ako?“.